Preteky vo vesmíre - Požiar na rampe č. 34 (Apollo 1)
Juraj Petrovič
„Ježišikriste!
Hovorím: Ako sa chceme dostať na Mesiac, keď sa nevieme dohovoriť medzi dvoma
či troma budovami!“ Napriek tomu, že to na hlase na prvé počutie nebolo poznať
(astronauti nikdy nezvyšujú hlas, ani v kritických situáciách), Gus Grissom
bol, ako už neraz počas prípravy letu Apolla 1, poriadne nahnevaný. Nie náhodou
to bol práve on, kto pred pár dňami zavesil na simulátor veliteľského modulu
na Myse Canaveral citrón, ako krajné vyjadrenie nespokojnosti s jeho funkčnosťou.
27. januára 1967 nebol jeho dojem z pripravenosti samotnej lode oveľa lepší.
Grissom, jeden z dvoch posledných členov originálnej Sedmičky Mercury, ktorí
ešte boli v činnej službe, patril jednoznačne medzi najlepších pilotov medzi
astronautmi. Veterán letov Mercury a Gemini, mal povesť schopného, aj keď nie
vždy práve najpríjemnejšieho chlapíka. Viac ako rok už tvrdo spolupracoval na
vývoji a výrobe Apolla, v porovnaní s Mercury a Gemini ale cítil veľkú dávku
nespokojnosti. V „starých dobrých“ časoch Mercury a Gemini boli astronauti aktívnymi
členmi vývojárskych tímov spoločnosti Mc Donnell, ktorá obe lode vyrábala a
ich pripomienky, návrhy a námietky mali veľkú váhu. Ak sa aj niekto bránil navrhovaným
zmenám, vždy bolo možné zájsť priamo za starým pánom McDonnellom a veci posunúť
dopredu. V North American Aviation mali všetci astronauti pocit, že ich návrhy
a pripomienky, často vychádzajúce z osobnej skúsenosti sú vnímané skôr ako „staromilstvo“
a mnohí pracovníci NAA k nim pristupovali s rezervou a neodôvodneným pohŕdaním.
Inžinieri spoločnosti nadobudli pocit, že im nejakí piloti nemajú čo rozprávať
do ich práce. A to napriek tomu, že išlo o veteránov vesmírneho programu, skúšobných
pilotov a často aj nositeľov vedeckých titulov z avioniky, leteckého inžinierstva,
či astronavigácie. O kapacitách akou bol napr. Buzz Aldrin s doktorátom z MIT
ani nehovoriac. Grissom a jeho kolegovia mali často pocit hádzania hrachu o
stenu a vývoj lode sprevádzali (samozrejme nielen z týchto dôvodov) veľké problémy.
Treba povedať, že loď Apollo, teda veliteľská a servisná sekcia (CM
a SM, spolu označované ako CSM), bola dovtedy najkomplikovanejším a úplne novým
vesmírnym dopravným prostriedkom. Boli v nej subsystémy v subsystémoch, tisíce
systémov pre zabezpečenie bezpečného letu po dobu minimálne 14 dní. A to v podmienkach,
ktoré dovtedy žiadna loď nezažila – vzdialenosť od Zeme a neprítomnosť zemského
magnetického poľa, ale napríklad aj presnosť navigácie predstavovali dodatočné
výzvy, ktorým bolo treba čeliť. Hovorilo sa, že v lodi je viac káblov, než má
AT&T na celom Manhattane. Ďalším problémom bol aj fakt, že sa špecifikácie
a požiadavky NASA na loď neustále menili a to celé pod tlakom termínu, ktorý
vytýčil už nebohý prezident Kennedy.
Aj
z tohto dôvodu sa veliteľský modul Apollo vyvíjal v dvoch verziách. Prvá, nazvaná
Block I bola určená pre lety v blízkosti Zeme a bez lunárneho modulu, pretože
nemala spojovací mechanizmus, potrebný pre pevné spojenie s ním. Rovnako aj
tepelný štít bol stavaný len pre návraty 1. vesmírnou rýchlosťou, teda z nízkej
obežnej dráhy Zeme. Verzia Block II bola určená pre lety pri Zemi s lunárnym
modulom, testy návratu do atmosféry 2. vesmírnou rýchlosťou a samozrejme všetky
ďalšie lety k Mesiacu. Grissom a spol. mali zalietavať Block I, Block II mal
byť pripravený pre prvý pilotovaný let lunárneho modulu (najskôr označovaného
ako LEM, následne len LM, lebo slovo „excursion“ v pôvodnom názve „Lunar Excursion
Module“ managerom NASA príliš pripomínalo akýsi jednoduchý "školský výlet").
Tento test mal dávno skončiť. Takzvaný „plugs-out“ test, ktorý mal preveriť schopnosť vesmírnej
lode fungovať bez zdrojov zo zeme a prebiehal v podmienkach, veľmi podobných
letovým, bol súčasťou testovania amerických vesmírnych lodí od počiatku programu
Mercury.
Dnes sa ale ani po piatich hodinách nedostali k tomu, aby pozemné zdroje naozaj
odpojili. Najprv sa v skafandroch začal šíriť nezvyčajný kyslastý zápach, spôsobený
únikom chladiva z klimatizačného systému. Onedlho začal príliš vysoký prietok
kyslíka skafandrami posádky vyvolávať opakované nepríjemné bzučanie hlavného
poplachu. Potom opäť začalo hnevať spojenie s riadiacim bunkrom na Myse Canaveral,
vzdialeným len okolo 5 kilometrov od rampy číslo 34, kde stálo kompletné Apollo
1, označované ako AS-204. Aj spojenie s MSC v Houstone bolo mizerné. Občas hlasy
astronautov úplne zanikali v šume. Tento problém nebol nový, kvalita spojenia
robila problémy už v minulosti.
Riaditeľ vývoja lode Apollo Joe Shea a Deke Slayton ešte v to ráno pred testom
debatovali s Grissomom, Whiteom a Chaffeem o tom, že by mali byť počas testu
v lodi, aby mohli na vlastné uši posúdiť kvalitu, či skôr nekvalitu spojenia.
Ležiac pod sedačkami astronautov by sa do lode ešte jeden človek zmestil. Problém
bol v tom, že neexistovala možnosť pripojiť v kabíne štvrté slúchadlá a tak by
sa kábel musel natiahnuť cez prielez, čo zas vylučovalo jeho uzatvorenie a hermetizáciu
kabíny. „Nemá to zmysel, ak nemôžeme počuť, ako to znie, je zbytočné tam ležať na
dlážke.“ uzavreli debatu Shea so Slaytonom.
Alenapriek problémo so spojením počuli o 18:31, päť a pol hodiny od začiatku
testu, všetci úplne jasne výkrik v kabíne: „Oheň! Máme tu oheň!“ A za moment
znovu: „Požiar v kabíne! Dostaňte nás von!“
Nasledovalo len ticho, ktoré ľudia na Myse a v Houstone takmer nevnímali. Všetci
civeli na televízny monitor, kde v okienku na dverách prielezu kozmickej lode
blčal jasný plameň. Na chvíľku sa objavil tieň, azda ruka jedného z astronautov
a potom zrazu plamene, nasledované hustým dymom.
Výkrik počuli aj pracovníci North American Aviation a NASA na úrovni A8 štartovacej
veže, kde sa nachádzala tzv. biela miestnosť (White room), na úrovni veliteľskej
sekcie Apolla.
Okamžite sa vrhli smerom k lodi, s jediným cieľom: dostať astronautov čo najskôr
von z lode, do bezpečia! Lenže na otvorenie dverí prielezu bolo treba v ideálnych
podmienkach 90 sekúnd. Zato iba 15 sekúnd po prvom výkriku sa bielou miestnosťou
ozval hlasný výbuch a cez prasklinu v lodi vyšľahol do priestoru obrovský plameň,
nasledovaný hustým, štipľavým dymom. Muži, čo boli najbližšie sa odtackali do
bezpečia, nahradili ich tí, čo dobehli neskôr, ale tiež museli pred dymom ustúpiť.
Z týchto prvých záchrancov nikto nemal masku, neboli po ruke. Až neskôr sa zopár
masiek našlo, tie ale neboli stavané na ochranu pred dymom, ale pred toxickými
výparmi pohonných látok, takže veľmi nepomáhali. Až čata hasičov, ktorá dorazila
približne 10 minút od hlásenia o požiari, bola vybavená všetkým, čo je v takýchto
situáciách potrebné – správne dýchacie masky, hasiace prístroje, ťažké nástroje
a ohňovzdorné oblečenie.
Keď
sa konečne podarilo otvoriť prielez do lode, naskytol sa záchrancom otrasný
pohľad, do seba zapletení Grissom a White v zhorenisku káblov, sedačiek, popola
a dymu. Chaffee bol ešte pripútaný v sedačke, presne podľa predpisov čakal,
kým White a Grissom otvoria prielez a opustia loď, bol až tretí v poradí. Päť
hodín trvalo, kým sa podarilo telá Grissoma a Whitea oddeliť (ich skafandre
sa pri požiari pritavili k sebe) a dostať pozostatky všetkých troch astronautov
z lode. Lekári konštatovali smrť udusením. Bolo to vlastne šťastie, sekundárne
utrpeli všetci popáleniny druhého a tretieho stupňa prakticky na celom povrchu
tela, na ktoré by umreli do niekoľkých dní. Takto bola ich smrť aspoň rýchla.
Čo sa teda vlastne stalo?
Nikto to už nezistí s úplnou istotou, ale najpravdepodobnejší priebeh a príčiny
boli nasledovné:
Oheň sa začal pod ľavou sedačkou Grissoma, v časti, kde sa nachádzala jednotka
pre zabezpečenie životných podmienok (ECS - environmental control system). Bolo
to na mieste, ktoré bolo veľmi zle viditeľné pre kohokoľvek z posádky. Prvým,
kto mal šancu plamene vidieť, bol Roger Chaffee, ktorý aj ako prvý hlásil požiar
v kabíne. Z miesta vzniku sa oheň v priebehu pár sekúnd rozšíril po celej kabíne,
okrem iného prehoreli aj hadice, zásobujúce astronautov kyslíkom, dostal sa
do nich oxid uhoľnatý a ďalšie toxické plyny, vznikajúce pri požiari. Astronauti
stratili vedomie a v priebehu ďalších 4 minút pominula aj akákoľvek nádej na
ich resuscitáciu.
Prečo sa požiar tak rýchlo rozšíril?
Základným problémom bolo to, že počas testu bola v lodi letová atmosféra, teda
čistý kyslík. Na rozdiel od letových podmienok, kedy bol tlak kyslíka približne
tretinový oproti tlaku na hladine mora, počas testu bol v kabíne, nachádzajúcej
sa už na úrovni mora, tlak ešte asi o tretinu vyšší, aby sa simuloval pretlak
počas letu. To znamená, že astronauti pracovali v extrémne nebezpečnej atmosfére,
ktorá aj zo slabo horľavých materiálov robila skoro výbušninu.
Praktickým
príkladom takejto zmeny horľavosti sú suché zipsy (velcro), ktoré sú v kozmických
lodiach veľmi obľúbené. Zabezpečujú totiž, že veci, ktoré odložíte v stave beztiaže,
neodplávajú kam sa im chce. Aj v Apolle bolo spolu niekoľko desiatok metrov
štvorcových suchých zipsov, boli prakticky všade, na stenách, na podlahe, na
ceruzkách, na letových plánoch, všade. Suchý zips za normálnych podmienok horí
veľmi ťažko. Vystavený priamemu plameňu sa taví a pri vyššej teplote degraduje
na uhoľnaté zvyšky. V atmosfére čistého kyslíka pod tlakom ale prakticky exploduje
v mohutných plameňoch. A podobných látok bola kozmická loď plná. Až na drobné
upozornenia a určité „bezpečnostné“ odstupy od možných zdrojov ohňa to nikomu
nevadilo. Samotné kombinézy astronautov neboli z ohňovzdorných látok, ale vysoko
horľaveho nylonu. Z nylonu boli aj siete, natiahnuté pod sedačkami astronautov,
aby počas testu zachytávali prípadne spadnuté predmety, ktoré by mohli poškodiť
vnútro kabíny. Práve tieto siete prispeli k veľmi rýchlemu rozšíreniu požiaru
po celej kabíne a prenosu plameňov na ďalšie horľavé látky.
Takže množstvo horľavých látok, v atmosfére čistého kyslíka pod tlakom, z dnešného
pohľadu priam privolávalo požiar. Donekonečna prerábaná a slabou izoláciou chránená
kabeláž vo vnútri kabíny už potom poskytla to posledné – skrat, iskru, ktorá
celú túto obrovskú prskavku, sediacu našťastie na prázdnej rakete Saturn IV-B,
odpálila.
Definitívnou pascou pre astronautov sa stal samotný prielez kozmickej lode.
Dvere prielezu sa skladali z dvoch častí – vnútornej, otvárajúcej sa smerom
dnu, do lode a vonkajšej, otváranej smerom von. Procedúra otvárania prielezu
bola časovo náročná, okrem toho sa pri vyššom tlaku v lodi ako mimo lode nedal
otvoriť vôbec. Najprv musel Grissom sklopiť Whiteovu opierku hlavy, aby sa ten
dostal k páke na princípe račne, ktorou musel niekoľkokrát „zapumpovať“, aby
uvoľnil západky vnútornej časti dverí. Potom bolo treba otvoriť vnútornú časť.
Celý proces mal trvať maximálne 90 sekúnd, ale ani počas nácviku úniku z kabíny
sa to posádke nikdy v tomto limite nepodarilo. V situácii, kedy v kabíne blčali
plamene a neuveriteľne rýchlo narástol tlak, nemali astronauti prakticky žiadnu
šancu dvere prielezu otvoriť. Boli ako pribité vnútorným pretlakom v kabíne,
ktorý sa uvoľnil až prasknutím plášťa lode, keďže ventil, ktorý mal v normálnej
situácii tlak uvoľniť do okolitého priestoru, nemal dostatočnú priepustnosť.
V tom momente ale zostávalo astronautom možno 15 sekúnd vedomia a šanca na resuscitáciu
bola po ďalších štyroch minútach nulová. Príliš málo času na záchranu. Ani tímy
na veži, ktoré neboli vybavené ani len správnymi dýchacími maskami, nemali šancu
otvoriť vonkajšiu časť dverí prielezu a pomôcť otvoriť vnútornú časť. Požiar bol
rýchlejší.
NASA začala okamžite s vyšetrovaním tragédie. Bola vytvorená vyšetrovacia komisia,
ktorá dostala za úlohu posúdiť všetky možné faktory, ktoré k tragédii viedli
a informovať o svojich zisteniach vedenie NASA, Kongres Spojených štátov a prezidenta.
Mnohí
kongresmani a senátori vyčítali NASA, že vlastne vyšetruje samú seba, keďže
šiesti z ôsmich členov komisie pracovali v niektorom z jej stredísk. Jedným
z nich bol aj astronaut Frank Broman, ktorý dostal na starosť skupinu poverenú
rozobratím lode a presným popisom jej stavu, ako aj kvality montáže. Pri demontáži
lode sa napríklad za jedným z panelov v lodi našiel nástrčkový kľúč, zabudnutý
montérom z NAA. Podrobné vyšetrovanie síce ukázalo, že nijako neprispel ku vzniku
požiaru, poukazoval ale na značnú nedbalosť pri montáži.
Napriek vyššie uvedeným výhradám kongresu komisia pracovala nestranne a z jej
správy je jasne vidieť snaha o čo najobjektívnejšie posúdenie tragédie a jej
príčin.
Kongres inicioval aj vlastné vyšetrovacie komisie, ktoré organizovali verejné
výsluchy managerov NASA, dodávateľských firiem ako aj pracovníkov na Myse, či
astronautov. Mnohí senátori a kongresmani sa aj mimoriadnou prísnosťou pri výsluchoch
snažili získať predvolebné body (blížili sa voľby do senátu). No jedným z tých,
kto sa proti tomu postavili bol aj najlepší priateľ Eda Whitea a jeho kolega
– Frank Borman. Keď sa ho už po niekoľký krát pýtali, či má dôveru v management
NASA, v konštruktérov, vo vlastný výcvik a v loď, v ktorej by mal letieť odpovedal:
„...Už som to tu povedal niekoľkokrát minulý týždeň. Všetko, čo sa Vám snažíme
povedať je, že máme dôveru v náš management, v našich inžinierov a v samých seba.
Tou hlavnou otázkou je: Máte dôveru Vy v nás?“ Borman pri jednom z ďalších výsluchov
pred senátnou komisiou požiadal Kongres, aby zastavil tento hon na bosorky a
umožnil pokračovanie Apolla.
Prvotnou príčinou tragédie na rampe 34 bol vlastne nedostatok predstavivosti.
Nikto si nedokázal uvedomiť, že test s posádkou v kabíne plnej horľavín, naplnenej
čistým kyslíkom v pretlaku by mohol byť nebezpečný. Ani tak nebol klasifikovaný.
Ukázalo sa, že nedostatok predstavivosti, poľavenie v opatrnosti a predstava,
že niektoré práce sú aj vo vesmírnom programe už rutinou viedli k smrti troch
vynikajúcich astronautov.
Ostatných astronautov naviac mrzel ešte jeden aspekt tragédie: všetci boli
skúšobnými pilotmi, vedeli, že pri letoch s neodskúšanými strojmi sa podobné
tragédie stávajú. To, čo považovali za ponižujúce bol fakt, že sa fatálna tragédia
odohrala v relatívne bezpečnom prostredí na Zemi, s prázdnou raketou "pod
zadkom" a hromadou technikov, vzdialených len na dosah ruky. Boli pripravení
zomrieť pri štarte, za letu, alebo pri pristátí, ale počas rutinného testu na
rampe, akých absolvovali stovky???
Pravdou
je aj, že ak by Američania vedeli o smutnom prvenstve Rusov v tejto oblasti,
zrejme by k tragédii nedošlo. 23. marca 1961 zomrel ruský kozmonaut Valentin
Bondarenko na ťažké popáleniny, spôsobené požiarom v pretlakovej kabíne, naplnenej
čistým kyslíkom. Podľa niektorých zdrojov odhodil Bondarenko nechtiac handru,
namočenú v liehu na elektrickú piecku v komore. Handra sa vznietila a atmosféra
čistého kyslíka dokončila dielo skazy. Pretlak v komore neumožnil otvoriť dvere
komory (otvárali sa dovnútra, presne tak isto, ako dvere prielezu na Apolle
1) a Bondarenko utrpel popáleniny, ktoré nemohol prežiť. Ruská propaganda si
zverejnenie jeho smrti a detailov nemohla dovoliť, jeho tvár bola vymazaná z
oficiálnych fotografií a jeho meno zmizlo zo zoznamu kozmonautov. Vyše 20 rokov
nikto okrem priamych účastníkov programu nevedel o jeho nehode. Ani NASA, ani
NAA teda nemali informácie, ktoré by, nebyť ruského utajovania, mohli zachrániť
život Grissoma, Whitea a Chaffeeho. Je to jeden z dôkazov, ako je pri akomkoľvek
riskantnom podniku dôležitá výmena skúseností a informácií, doslovne môže zachraňovať
životy.
Gus Grissom povedal na tlačovej konferencii niekoľko mesiacov pred smrťou:
„Ak zomrieme, chceme, aby to ľudia akceptovali. Pracujeme v riskantnej oblasti
a dúfame, že nech sa nám stane čokoľvek, nezastaví to program. Dobýjanie vesmíru
je hodné riskovania života.“
Grissomove prianie sa splnilo. Program Apollo sa síce zdržal o 1,5 roka, ale
nezastavil sa. Astronauti boli aj naďalej odhodlaní dosiahnuť cieľ prezidenta
Kennedyho a riskovať pre to svoj život. A 11.októbra 1968 potvrdila záložná
posádka Apolla 1, že to s vedomým akceptovaním rizika berie naozaj vážne, keď
odštartovala k prvému pilotovanému letu Apolla, letu s názvom Apollo 7.
(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)
Aktualizováno: 02.08.2008
[ Obsah | Články
| Preteky vo vesmíre ]
Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.
(originál je na https://mek.kosmo.cz/novinky/clanky/preteky/04_apollo1.htm)
