Preteky vo vesmíre - Apollo 12 - Traja kamaráti (Nad Floridou
sa blýska...)
Juraj Petrovič
Paoli
Airfield, Pennsylvania, niekedy v roku 1947...
Charles „Pete" Conrad jr. práve ležal pod starým Piperom, snažiac sa uvoľniť zakusnutý
nit na pristávacej nohe. Pracoval tu už dva roky, dúfajúc, že si našetrí dosť na
inštruktora, ktorý by mu umožnil získať pilotný preukaz. Robil všetko, začal
upratovaním, neskôr, keď starý Turner poznal, že je mimoriadne zručný mechanik,
začal opravovať a udržiavať stroje na letisku. Len k tým leteckým hodinám sa nevedel
dostať, boli pre neho príliš drahé.
Telefón už zas zvonil, už piaty krát. Starý Turner bol niekde preč a tak Conradovi
nezostávalo nič iné, len ten telefón zdvihnúť. Nepatrilo to síce k jeho povinnostiam,
ale čo ak niekto potrebuje pomoc? A presne. Nekonečne naštvaná letecká inštruktorka
Margaret Lovell mu oznámila, že sa jej zasekla škrtiaca klapka na motore a musela
aj so svojou žiačkou na palube pristáť na nejakom poli.
Conrad jej len povedal, že je na ceste.
Keď Margaret videla, že Pete dorazil na motorke, takmer mu jednu vrazila. Ako
sa majú traja dostať na tomto dymiacom starom Indiánovi naspäť na letisko? „Prečo
ste neprišli mojím autom chlapče?" „Nemám vodičák, nesmiem na ňom jazdiť."
„A na tomto môžete?" „Nie, ale aspoň je to moje", Pete sa uškrnul a
ukázal svoje zuby s veľkou medzerou uprostred. „Očakávate chlapče, že sa na
tomto budeme trepať traja späť na letisko?" „Nie pani, opravím to lietadlo."
Margaret sa nedôverčivo točila okolo Pipera, ale spokojne hmkajúci Conrad sa
hrabal v motore a zrazu sa ozval: „Škrtiaca klapka je v poriadku." A po
chvíli... „Praskla pružina na plyne, preto sa otvoril naplno a motor sa zahltil."
„No a?" „Len toľko, že táto nová pružina to spraví. Naštartujte."
Motor naskočil na prvý krát. Pete sa znovu zazubil, naskočil na starú motorku
a s rachotom uháňal späť. Kým sa vrátil na letisko, bola takmer tma. Margaret
čakala pri hangári.
„Nemala som príležitosť poďakovať Vám, pán Conrad." Z "chlapče"
bol zrazu "pán Conrad". „Som Pete. Mrzí ma tá nepríjemnosť. Dobre,
že ste dokázali pristáť bez motora." „Koľko máte rokov?" „Šestnásť"„Bola
to výborná práca, čo ste urobili, ten Piper nikdy neletel tak hladko. Tu je
desať dolárov." „Nie pani. Nie, ďakujem" „No, musí byť niečo, čo môžem
pre Vás urobiť."
Príležitosť, aká sa neopakuje.
„Čo keby ste ma učili lietať? Nájom lietadla si odpracujem u pána Turnera.
Ak nie ste veľmi drahá, môžem si medzi lekciami nasporiť a..." „Naučím Vás
lietať, Pete."
22. augusta 1947 dosiahol Pete Conrad svoj prvý veľký cieľ. Zo strednej školy
musel prestúpiť inam, jeho akútna dyslexia, vtedy samozrejme neznámy pojem, mu
takmer znemožňovala niečo sa naučiť, rodina utrpela počas krízy veľké straty
a musela sa presťahovať z nóbl štvrte do lacného domčeka na okraji Philadelfie,
ale to všetko neznamenalo v tento deň nič. Prvý hodinový samostatný let a pilotný
preukaz vo vrecku. Pete Conrad mal jasno v tom, čo chce robiť. A po nekonečnom
úsilí a s určitou dávkou šťastia sa mu to aj podarilo.
Bol v druhej skupine astronautov, ktorých NASA vybrala a svojmu najlepšiemu
kamarátovi, Dickovi Gordonovi, ktorého v tomto kole nevybrali, venoval pri odchode
do Houstonu svoju fotografiu s nápisom: „Než budeme znovu slúžiť spolu. Pete."
Dick Gordon sa stal členom tretej skupiny astronautov a tak sa znovu stretli
v spoločnej službe. Conrad mal už vtedy za sebou rekordný let Gemini V. Spolu
sa pripravovali na let Gemini XI. Jedného dňa si ho zavolali Deke Slayton a
Gene Kranz, aby mu vysvetlili vec, ktorá ho strašila až do skončenia Gordonovej
vesmírnej prechádzky. Ak by totiž Gordon stratil vedomie, Conrad nemal nijakú
šancu dostať ho späť do kabíny Gemini. Musel by odrezať hadice, zásobujúce Gordona
kyslíkom, ako aj lanko, ktorým bol pripútaný k lodi, zavrieť poklop a vrátiť
sa na Zem sám. Conrada dodatočne oblial pot hrôzy, keď si uvedomil, že rovnako
mohol pri lete Gemini V skončiť aj on sám. Gordo Cooper dostal určite tie isté
pokyny a nič mu o nich nepovedal.
Našťastie sa všetko dobre skončilo a Pete s Dickom sa vrátili spoločne späť.
Pôvodne to vyzeralo, že by sa ich posádka dokonca mohla stať prvou na Mesiaci.
Keď sa ale vymenili posádky Apolla 8 a Apolla 9, ich záložné posádky sa vymenili
tiež. A tak sa sklamaní Conrad a Gordon mohli len prizerať z MOCR v Houstone
na Armstrongove „prvé kroky".
Alan Bean bol síce tiež v tretej skupine astronautov, na rozdiel od Gordona
to ale dlho vyzeralo, že sa Mesiac nikdy nepozrie. Nesedel ani Alanovi Shepardovi,
ani Deke Slaytonovi a zrejme preto ho preradili na Apollo Aplications Programme,
čiže program, ktorý mal začať po skončení letov k Mesiacu a z ktorého sa mal
nakoniec vyvinúť program Skylab.
Pete Beana poznal, bol jeho inštruktorom na základni Patuxent River v Marylande
a aj tam mu pomáhal, keď ho ako jedného z najlepších pilotov chceli zaradiť do
služby, kde by takmer nelietal. Keď sa tvorila posádka Apolla 12, Conrad žiadal
Slaytona, aby mu dal Beana za pilota lunárneho modulu. Slayton odmietol a namiesto
neho nastúpil do posádky veselý a kamarátsky námorný pilot C.C.Williams.
Osud to ale mal pripravené inak. 5. októbra 1967, počas letu z Mysu do mesta
Mobile v Alabame, za otcom, ktorý umieral na rakovinu, sa jeho T-38 náhle zablokovali
ovládacie plochy a stíhačka sa nekontrolovateľne a obrovskou rýchlosťou rútila
k zemi. C.C. sa síce pokúsil katapultovať, bol ale už príliš nízko.
Krátko po jeho pohrebe požiadal Pete Conrad znovu Slaytona o Beana, ako svojho
nového pilota LM. Prečo sa nestal pilotom LM Gordon? Ako vesmírny veterán mal
vlastne smolu, že Bean bol nováčik. Jedným zo železných pravidiel Slaytona pri
výbere posádok Apolla a jedným z mála známych bolo, že pilot CM, obiehajúci
osamote Mesiac, musí byť veterán, zatiaľ čo pilot LM, pristávajúci na Mesiaci
spolu s veliteľom, mohol byť nováčik.
Takže Bean, nedávno ešte zavŕtaný v tom, čo Pete volal „Tomorrowland",
sa zrazu ocitol vo výbornej spoločnosti dvoch najlepších kamarátov, ktorí ho
radi vzali medzi seba. Bol síce nováčikom a užil si za to od svojich kolegov
spústu vtipov, mal ale jednu veľmi vzácnu vlastnosť - zmysel pre detaily. To,
čím sa Conrad s Gordonom nemali chuť zaoberať bola Beanova parketa. S neuveriteľnou
precíznosťou pracoval na letových plánoch, kontrolných zoznamoch ale napríklad
aj na plánoch vesmírnych vychádzok, ktoré mali spolu s Conradom našité zvonku
na rukávoch skafandrov pre pobyt na Mesiaci.
Bola to povestná trojica. Conrad sa dohodol s miestnym predajcom General Motors
Jimom Rathmannom a vybavil pre všetkých troch rovnaké Corvetty, s malými písmenami
na dverách, označujúcimi ich pozície v posádke - CMD pre veliteľa, LMP pre pilota
lunárneho modulu a CMP pre pilota veliteľského modulu. Okrem toho, že boli považovaní
za najlepšiu partiu kamarátov medzi astronautmi, SIMSUP-i ich hodnotili ako
suverénne najlepšiu posádku v simulátoroch. Nebolo nič,s čím by sa títo traja
kamaráti nevyrovnali. A ak to SIMSUP-i niekedy prehnali, mohli si naživo vypočuť
Conradov farbistý slovník. Klial ako starý námorník a kontrolóri v MOCR vybuchovali
smiechom, keď za Conradovými nadávkami počuli tichý Beanov hlas: „Áno, toto
je astronautčina, OK toto sa musím naučiť".
Deň pred štartom navštívil astronautov administrátor NASA Tom Paine. Keď ho Conrad
odprevádzal k autu, Paine mu sľúbil: ak sa čokoľvek stane a nebudú môcť pristáť,
Paine dá Conradovi a jeho posádke najbližší let, takže nemajú zbytočne riskovať.
Až keď bol Conrad v polovici schodiska cestou do bytu, uvedomil si, že práve
dostal rovnaký sľub ako Neil Armstrong.
Čo bolo úlohou misie Apolla 12? Nič tak „jednoduché" ako len pristáť na
Mesiac a vrátiť sa späť. Neil s Buzzom pristáli vyše 6 kilometrov od plánovaného
miesta pristátia. Conrad bol pritom, keď šéf Apolla povedal Billovi Tindallovi:
„nabudúce chcem presné pristátie".
Takáto požiadavka je pochopiteľná. Geológovia strávili mesiace, ak nie roky,
výberom pristávacích miest pre Apollo. Ak by astronauti nedostali svoje LM na
povrch presne, celé plánovanie by vyšlo navnivoč.
Zdroj chyby pri pristátí Apolla 11 špecialisti na trajektórie pomerne rýchlo
identifikovali a našli aj spôsoby, ako sa im v budúcnosti vyhnúť. Jednou z chýb
bolo napríklad nedostatočné odtlakovanie spojovacieho tunela medzi CM a LM pred
odpojením LM. Pretlak, ktorý zostal v tuneli pri odpojení udelil LM dodatočné
zrýchlenie, o ktorom ale počítač LM nevedel, takže ho pri zážihoch nezapočítal.
Jediným zdrojom chýb, ktorého vplyv sa spočiatku nedarilo odstrániť, bolo nepravidelné
gravitačné pole Mesiaca. Vplyv maskonov sa dopredu nedal presne vypočítať a tak
sa zdalo, že presné pristátie nebude možné.
Mladý matematik Emil Schiesser ale prišiel nakoniec na spôsob, ako korigovať údaje
o obežnej dráhe priamo počas letu. Kľúčom k presnosti sa ukázal byť Dopplerov
efekt. Je to jav, ktorý môže pozorovať každý a súvisí so zmenami frekvencie signálu
(či už zvukového, alebo elektromagnetického) v závislosti od rýchlosti voči
pozorovateľovi. Klasickým príkladom je sanitka, ktorá sa k nám blíži a potom
prejde okolo nás a vzďaľuje sa. Pokiaľ sa zdroj signálu k pozorovateľovi približuje,
frekvencia sa zvyšuje (tón sirény na sanitke je vyšší, ako v skutočnosti), ak
sa zdroj signálu od pozorovateľa vzďaľuje, frekvencia klesá (tón sirény je nižší
ako v skutočnosti). Rovnakým spôsobom dochádzalo k zmenám frekvencie vysielania
lodí Apollo na obežnej dráhe Mesiaca. Efekt bol najsilnejší, keď loď letela popri
okraji Mesiaca a najslabší, keď prelietala ponad stret jeho kotúča. Z týchto
veľmi jemných zmien dokázali špecialisti na trajektórie vypočítať rozdiel medzi
plánovanou a skutočnou dráhou Apolla. Posledným problémom bolo, ako tieto informácie
zmysluplne a použiteľne poslať astronautom. Nakoniec Schiesser vymyslel spôsob,
ako počítaču LM zadať správne údaje. Trikom bolo, že astronauti počítaču zadali
nie zmenu svojej obežnej dráhy, ale zodpovedajúcim spôsobom posunuli miesto
pristátia. Takže keď sa odchýlka v dráhe LM vynulovala s posunom miesta pristátia
zadaným do počítača LM, mali by astronauti mieriť presne do stredu plánovanej
pristávacej oblasti.
Pred letom Apolla 12 to ale bola len teória, síce overená na simulátoroch a
nespočetným množstvom výpočtov, ale stále len teória. A práve Apollo 12, konkrétne
Pete Conrad dostal za úlohu dokázať, že teória funguje aj v praxi.
Miesto pre pristátie mohlo byť prakticky kdekoľvek, ale koordinátor plánovania
Jack Sevier mal lepší nápad. Na okraji Oceánu búrok (Oceanus procellarum) pristála
v apríli 1967 sonda Surveyor 3. Geológovia už predtým označili túto oblasť za
jednu z potenciálnych pristávacích oblastí, takže všetko do seba výborne zapadalo.
Na snímkach tejto oblasti sa nachádzalo niekoľko kráterov, ktoré Conradovi pripomínali
snehuliaka. Kráter, na okraji ktorého mal Surveyor pristáť, nazvali jednoducho
Kráter Surveyor. Ostatné už potom podľa častí tela snehuliaka - Hlava, Ľavá
ruka, Pravá ruka.
Pete bol šokovaný istotou, ktorú prejavovali špecialisti na trajektórie. Počas
jednej simulácie mu dali voľne vybrať cieľ. Neveril, že ho navedú presne. No
keď zistil, že mieri priamo do stredu vybratého krátera, začali sa zo simulátora
ozývať nadšené výkriky. Zopakovali si to ešte niekoľkokrát a vždy presne.
Nadišiel 14. november 1969. V KSC rozhodne nebolo ideálne počasie. Hustý dážď
a mraky, ktoré ale boli dostatočne vysoko, nepôsobili väčšie starosti nikomu
z posádky, či pozemného personálu. Napriek počasiu sa pokračovalo v prípravách
na štart druhej misie na povrch Mesiaca. Jednou z kontrol bolo aj kompletné
zapnutie a kontrola lunárneho modulu Intrepid, aby sa overilo, že elektronika
neutrpela vlhkosťou žiadnu škodu. Bolo by dosť veľkým mrhaním poslať Saturn
na obežnú dráhu s mŕtvym, alebo ťažko poškodeným lunárnym modulom. Všetko však
je v poriadku, 30 minút pred štartom je Intrepid opäť vypnutý a odpočítavanie
pokračuje.
V Houstone sa Gerry Griffin chystá na svoj prvý štart vo funkcii letového riaditeľa.
V kabíne Apolla 12 je tesne pred štartom pokoj. Až 7 sekúnd pred štartom je
počuť hukot turbočerpadiel, ktoré začínajú vháňať tekutý kyslík a petrolej do
motorov F-1 v prvom stupni Saturnu V.
Presne o 11:22 východoamerického času sa Saturn V s Apollom 12 na špici dvíha
zo štartovacej rampy. Hustý dážď aj naďalej bičuje raketu, tej to ale vôbec nevadí
a smeruje k hustým mrakom, ktoré sú vo výške približne 7 kilometrov.
Posádka si užíva bezproblémový štart, až keď sa zrazu v 37 sekunde letu pýta
interkomom (len na palube, Zem túto komunikáciu nepočuje): Gordon: „Čo do pekla
bolo toto?" Conrad: „čo?" Gordon: „stratil som kopu vecí, neviem..."
Conrad: „vypni ističe" Gordon: „mám tu výpadok takmer všetkého!"
Conrad: „kam smerujeme?"Gordon: „neviem, nič nevidím" Conrad: „hlavný
rozvod 1, palivové články..." a v 56. sekunde: „práve sme stratili plošinu"
Conrad volá Zem: „OK banda, práve sme stratili plošinu, neviem, čo sa stalo,
ale vypadlo nám tu takmer všetko, nevieme, kam vlastne letíme" Gulička
umelého horizontu sa Conradovi krúti bezvládne pred očami. Houston: „rozumieme".
Spolu s výpadkom na palube sa deje ešte niečo. V MOCR v Houstone majú operátori
na monitoroch úplný písmenkový šalát - nezrozumiteľnú miešaninu znakov, z ktorej
sa nedá nič prečítať. Evidentne problém s telemetriou, údaje z paluby lode sú
niečím rušené.
Napriek tomu sa po chvíľke ozýva Gordon: „Nemôžem povedať, že by niečo bolo
v neporiadku, Pete" Conrad: „svietia mi kontrolky všetkých palivových článkov,
striedavý rozvod 1, odpojenie palivových článkov od rozvodu, preťažený striedavý
rozvod 1 a 2, výpadok hlavného rozvodu A a B..."
Napriek množstvu kontroliek raketa letí ďalej a Bean na svoje prekvapenie zisťuje,
že v rozvode je stále napätie, síce nižšie, ako by malo byť, len 24 V, ale je.
Takže napájanie funguje, len niečo prerušilo obvody a odpojilo palivové články
od rozvodu. Nikto zatiaľnevie čo to bolo. Loď letí ďalej.
Conrad si uvedomuje, že tesne pred výpadkom si všimol biely záblesk v okienku.
Nikto iný ho nevidel, iba on. Conrad: „Neviem, ale asi nás zasiahol blesk"
Medzitým si jeden človek v MOCR v Houstone spomenul, kedy a kde už videl taký
chaos na obrazovke. John Aaron, EECOM v smene Gerryho Griffina. Pri jednom z
testov na štartovacej rampe sa stalo, že technik odpojil hlavné externé napájanie
a vznikol skrat. Ten vyhodil ističe, pripájajúce palivové články k rozvodu v
lodi a súčasne vypadla telemetria - zmenila sa na chaotický písmenový šalát na
obrazovkách v MOCR. Aaron si v mysli vybavil túto situáciu a predstavil si panel
v CM, na ňom jeden konkrétny prepínač. Reakcia, ktorá zrejme zachránila misiu.
Aaaron okamžite hlási: „CAPCOM nech prepnú SCE na AUX"
Nikto, ani Jerry Carr, ktorý je dnes CAPCOM, ani Gerry Griffin a dokonca ani
Pete Conrad a Dick Gordon nevedia, čo tento povel znamená... Conrad: „FCE na
AUX?" Carr: „nie, S-C-E na AUX, S-C-E!"
Jediný, kto vie, čo tento povel znamená je presne ten, kto ho má aj vykonať
- Al Bean. Prepína nenápadný vypínač na jednom z panelov a v Houstone sa zrazu
na monitoroch objavujú normálne dáta. Všetko vyzerá byť v poriadku, raketa letí
po správnej dráhe.
Po oddelení 1. stupňa Bean zapája znovu ističe, kontrolky postupne hasnú, jediné,
čo budú musieť urobiť až na obežnej dráhe, je znovu zorientovať inerciálnu plošinu,
teraz na to nie je čas.
Pete, Dick a Al sa smejú: "TOTO bola simulácia!" Pete bude do konca
života spomínať ten kontrolný panel, plný svietiacich kontroliek. "Ani som
ich nestihol všetky nahlásiť!" A Gerry Griffin tiež nikdy nezabudne na
ten najdlhší zoznam porúch, aký kedy letový riaditeľ počas štartu dostal z paluby
lode.
John Aaron zachránil misiu Apolla 12 a v budúcnosti urobí ešte oveľa viac pre
inú posádku v núdzi. Ale pre Ala Beana bol hlavným hrdinom celej drámy Pete.
"Sedel tam, v ruke páka na prerušenie letu a ani vo sne ho nenapadlo ju
použiť." Pete sa držal hlavnej zásady astronautov - ak nevieš čo sa deje,
nerob nič. Čakal, ako sa vec vyvinie a ukázalo sa, že sa mu jeho chladnokrvnosť vyplatila
- zaslúžil si svoju prechádzku v Oceáne búrok.
Ako sa neskôr ukázalo, raketu zasiahol v 36. sekunde letu blesk a v 56. druhý.
Stĺp ionizovaných plynov, vytekajúcich z motorov Saturnu V tu poslúžil ako najdlhší
hromozvod na svete. Prvý blesk vyhodil ističe a odpojil palivové články, druhý
zrušil plošinu. Záblesk druhého blesku videl Conrad vo svojom okienku.
Ako to, že napriek výpadku sa štart podaril? Zásluhu na tom mal práve von Braunov
Saturn V, vybavený vlastným riadiacim systémom. IU - prístrojový úsek so svojou
vlastnou inerciálnou plošinou, svojim vlastným počítačom riadil raketu absolútne
spoľahlivo až na obežnú dráhu. Ukázalo sa, že vývoj tejto časti rakety, ktorý
mnohí spochybňovali, nebol zbytočným luxusom, ale zachránil minimálne túto jednu
misiu a možno aj 3 životy.
Nasledujúce 2 hodiny mali astronauti na palube plné ruky práce. Bolo treba
preveriť všetky systémy lode, ubezpečiť sa, že blesk nenarobil v elektrickom
systéme lode žiadne škody a že môže normálne fungovať. Po celý čas sa Conrad
bál len jednej veci - že ich pošlú domov. A napriek návalu práce sa postaral
o to, aby mal nováčik Al Bean dosť času obdivovať Zem pod sebou. Dobre vedel,
že pri návrate z Mesiaca už nebude príležitosť.
Jediným systémom, ktorý nebolo možné skontrolovať, bol pyrotechnický systém,
odpaľujúci pristávacie padáky. Ak by bol blesk odpálil pyrotechnické patróny
už teraz, padáky by sa nemali ako rozvinúť a z Apolla 12 by sa pri návrate stal
meteor.
Okolo tohto problému sa viedli dlhé diskusie, dokonca sa uvažovalo o tom, že
sa astronauti kompletne oblečú do skafandrov a urobia vonkajšiu inšpekciu systému.
Ale príprava na takúto operáciu by zabrala príliš veľa času a navyše neexistoval
spôsob, ako systém na obežnej dráhe opraviť. Ak bol zničený, boli odsúdení na
smrť a nemohli s tým nič urobiť.
Prečo ich teda nenechať najprv pristáť na Mesiaci a potom zistiť, či sa vrátia
živí? Manageri napokon rozhodli - nemá význam vracať sa hneď, buď to tí traja
prežijú, alebo nie, v každom prípade nie je dôvod rušiť ich let k Mesiacu.
A tak sa po znovunastavení plošiny a kontrole ostatných systémov traja kamaráti
- Pete, Dick a Al vydali ako druhá posádka v histórii na cestu na povrch nášho
nebeského suseda. Čakal ich tam Surveyor 3 a náročný pristávací manéver, ktorým
mali potvrdiť schopnosť presného pristátia. Petovo parkovacie miesto bolo pripravené...
Všetky obrázky sú © NASA a sú použité v súlade s pravidlami NASA pre uverejňovanie
obrazového materiálu.
(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)
Aktualizováno: 10.08.2008
[ Obsah | Články
| Preteky vo vesmíre ]
Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.
(originál je na https://mek.kosmo.cz/novinky/clanky/preteky/12_apollo12a.htm)
